Tesco v Podunajských Biskupiciach

Od januára do októbra 2007 sme trpeli. Ako kone. Keď začali búracie práce na obchodnom stredisku Hron v Podunajských Biskupiciach, optimista vo mne hovoril ok, mesiac dva to vydžím a potom predsa musia začať budovať. Omyl. Zbíjačky rachotili do septembra. Prach, špina, kamióny so stavebným materiálom. V každom kamióne šofér, ktorý kľudne nechal hučať svoj smradiaci stroj, kým sa išiel najesť. To nie je výnimka, to je pravidlo. Leto, horúčavy, prach, smrad, rámus - zatvorené okná. Čerešničkou na tort(úr)e bola výdrž. Pracovalo sa totiž 7 dní v týždni od 7:00 do 19:00 - 10 mesiacov. Hluk však začínal pred a končil vždy až po termíne. EÚ normy síce sú, no my sme slovenská varianta EÚ.


13. októbra 2007 nepriateľ zložil zbrane a Tesco slávnostne otvorili. Bilboardy "Najnižšie ceny v meste" sú zaplatené dodnes. To je žiaľ obchodná filozofia biskupického Tesca. Zodpovedá jej aj ponuka a profesionalita personálu. V prvých týždňoch bolo novootvorené Tesco konkurenčným úderom pre neďalekú Billu. Už nie je. To účinkovala len zvedavosť. Zákazníci sú naspäť v Bille. Ja mám do Tesca 50 m, ale na nákupy chodím autom do vzdialenejšej Billy. Lebo blok v hlavách managementu Tesca určil štruktúru zákazníkov. Tvoria ponuku pre "menej solventných zákazníkov". A tak naše Tesco pôsobí ako Zmiešaný tovar v Dlhom Poli. Otváracie hodiny od 6:00 do 22:00 sú len fiktívne. Od 20. hodiny zákazníkov nenápadne vyháňajú. Dopĺňajú tovar v dobe predaja, medzi regálmi je s vozíkom problém prejsť. Môj dnešný popoludňajší nákup so skromným plánom - pečivo a batérie AAA do teplomera a rotopedu nedopadol podľa mojich predstáv. O 20. hodine boli boxy s pečivom vymetené. Udivený som sa pýtal managérky, ktorá tam operovala, že prečo už nie je pečivo. S víťazným úsmevom mi vysvetlila, že už je predsa osem hodín. (... odhadujem, že víťazstvom by mohlo byť napr. skrátenie otváracích hodín ?) Málokto sa môže pochváliť, že odkúpil 50% zásob Tesca. Ja dnes áno. Vzal som si 2 zo 4 bagiet. Boli tvrdé, ale podarilo sa mi ich zlomiť a strčiť do sáčku. Pri pokladni som potom poslušne nahlásil druh tovaru a jeho cenu. (predošlá skúsenosť, že pokladíčka to "akože nevie" a prihodí na cene). A batérie? To tiež celkom nevyšlo. Nie že by nemali práve typ AAA. Oni tam majú iba typ AA. Na 36 háčikoch visia strapce jediného druhu batérií. Evokovalo mi to spomienku na obchodný dom v kazachstanskej Sibíri pred dvadstiatimi rokmi - dlhočizné regály naplnené jediným druhom tovaru: vpravo 20 metrový regál 640 ks zelenej žehličky, vľavo 20 metrov 1240 ks modrý svetrík tej istej veľkosti.



Dve hodiny pred zatvorením inde inak renomovaný obchod nepredáva. Víťazstvo sa blíži. Zákazníci reagujú podľa očakávania. O 20:30 na parkovisku stáli už iba tri autá. Z jedného z nich si nostalgicky a s kľudom pomaličky zoškrabkával sneh SBS-kár strážiaci kradnúcich zákazníkov. "Už aby bol fajront. Už iba hodinu a pol. Ale aspoň sa tu už toľkí nemotajú!"
28. november 2007

Sloboda 2007

Karl Marx: SLOBODA JE POZNANÁ NUTNOSŤ

Osemnásť rokov je u nás sloboda samozrejmosťou. Jej súčasný stav tí starší, čo majú s čím porovnať, vidia stále ako vynikajúci. Mladí zase nevedia, ako chutí nesloboda a nemajú pocit jej ohrozenia. Samozrejme, tých povestných takmer 40% občanov, ktorí sa rozhodli pre ich "smer" sa to netýka. Tak (naivne?) si vysvetľujem úbohý záujem o dnešné vyslovenie NIE! liahnucemu sa policajnému štátu. Áno - aj snežilo, bola dopravná špička a mnohé havárie, 17. hod. bolo zavčasu, futbal, atď... výhovorky... Balli Marzec prajem skoré uzdravenie! Ostatným príjemný večer v teple domova.



Video M.R.

Dèja vu?

Keď som sa díval na video odvlečenia Balli Marzec, mrazilo ma. Trend ficovej vlády je zjavný.
dèja vuTento plagát som robil pred dvadsiatimi piatimi rokmi. Bude zas aktuálny? . . . Alebo už je?

Slovenský bitúnok morálky

V čase tzv. normalizácie sa dorážala morálka v našom regióne. Formovala sa ďalšia generácia, ktorej rodičia mali za sebou hnus vojny a špinu päťdesiatych rokov. Arizátorov a udavačov Židov počas vojny, ďalších udavačov po komunistickom puči v roku 1948. Po invázii Rusov do Československa v r. 1968 sa po tretí raz v krátkej dobe vytvorili vhodné podmienky pre krádeže pod krídlami ideológie. Opäť udavačstvo a konformnosť s valcujúcou silou sa stali ľahkou cestou k majetku. Pretvárka, krádež, závisť, podraz, udavačstvo sa stali sociálnym štandardom. Takmer každý na predchádzajúcu vetu povie, že jeho sa netýka. Omyl - takmer každého sa to týka. Tí starší sa nevykrútia zo spoluzodpovednosti. Nevyvrátiteľným faktom je masa členov Komunistickej strany, tzv. Ľudových milícií, spolupracovníkov Štátnej bezpečnosti, šašov so svojimi deťmi mávajúcich a usmievajúcich sa na prvomájových oslavách, oslavách VOSR - ruského boľševického puču, účasti na voľbách do jedinej strany a množstva iných osláv, ktoré boli testom konformnosti so zločineckým režimom a preverením úrovne porobenia ľudí. Opakovane v histórii vznikli lepšie existenčné šance pre nečestnosť a duálne postoje pre proaktívnych podliakov a rezignovaný zvyšok populácie. Utvoril sa miestny kultúrny vzorec ( -> Ruth Benedictová), ktorý je kostrou morálky dnešných sociálnych vzťahov na Slovensku. Netýka sa však len priamo historicky dotknutej generácie. Pečať kultúrneho vzorca je vypálená v psychike nasledujúcich generácií a prenáša sa ďalej. Vypálenú ju majú deti, ktoré o minulosti ani nevedia, zjavne najviac tie deti, ktoré minulosť ani nezaujíma.

November 1989 bol len nádejou krásnym, ale pre plošnú zmenu morálnych štandardov prikrátkym intermezzom. Jeho hnacou silou bola len menšina populácie s podporou vtedajšej európskej politickej klímy - Gorbačovovho signálu, že regionálny strážca socialistickej doktríny tentoraz nezasiahne silou. Slovenský kultúrny vzorec sa však výrazne nezmenil. Vývoj Slovenska po voľbách v roku 2006 sa nesie v znamení tohoto poznania človekom, ktorý neváha zvrátiť napredovanie krajiny kvôli svojim chorým osobným ambíciám.

Straty a nálezy I.

Bol upršaný tmavý večer, vracal som sa z hodiny nemčiny. Domov to bolo už len pár desiatok metrov, keď som na mokrom chodníku lesknúcom sa v zelenkavom svetle neónových lámp zbadal ležať nejakú vec. Keď som tam dokráčal, pochopil som výnimočnosť nálezu - peňaženka! Zodvihol som ju a vošiel do bytu. Utrel som ju a so vzrušením zvedavo otvoril. Bol v nej preukaz z knižnice, lístočky s telefónnymi číslami, bloček z nákupu a 350 korún. Uvažoval som, kto je asi tá nešťastníčka - študentka? Suma nebola veľmi vysoká. Moje vzrušenie sa zvýšilo, keď som šiel k telefónu a vytočil známe krátke číslo verejnej bezpečnosti (v socialistickom Československu americko-imperialistický názov polícia neprichádzal do úvahy). Po polhodine zazvonil domový zvonček. Prišli. Vzal som peňaženku a zišiel dole. Stále pršalo. Príslušníci boli dvaja, tradične. Vzali ma do auta, posvietili baterkou do tváre a začali s výsluchom. Výsluch trval dlhšie ako som si predstavoval. Ten súdruh, čo vedel písať (to sa tak hovorilo, preto boli predsa dvaja), sa na zapisovanie pekelne sústredil, občas sa mu medzi perami objavil konček jazyka. Medzi vecnými otázkami ma bodli otázky, ktoré spochybnili, že suma 350 korún je úplná. Uf, konečne, prepustili ma, veď meno a adresu mali, pre prípad, že v peňaženke bolo v skutočnosti viac peňazí. Tupci, ja som o tom, že peňaženku vrátim, nepochyboval od prvej sekundy. Vzrušenie ustupovalo a ostal dobrý pocit. Predstavoval som si veľkú slečnu študentku, ako sa jej rozžiaria oči a rozkvitne úsmev na tvári. Ako obyčajne, bolo to inak.

Po niekoľkých dňoch, keď som na udalosť zabudol a dni zas plynuli bežným taktom, prišla nečakane do školy cez prestávku akási pani. Zohla sa ku mne, poďakovala a vtisla mi do rúk čokoládu. Netrvalo to ani minútu a bola zas preč. Mala pehavú tvár a nervózne prudké pohyby. Čokoláda bola mliečna s orieškami, lepšia by bola horká. Aj pani mohla byť radšej študentka. Taká, akú som si predstavoval, keď som držal v ruke nájdenú peňaženku. Lebo trinásťročným chlapcom sa veľké, šťastne sa smejúce študentky strašne páčia. Pani odišla a v ruke mi ostala čokoláda. Zahanbil som sa sám pred sebou - aký som nevďačný! Čokoláda ostala niekoľko dní nerozbalená. Zjedla sa však. Aj keď bola mliečna.

Čas plynul (tak strašne pomaly v tých rokoch !) a na epizódu som už zabudol. Raz večer mi mama povedala: "Počula som názor na to, ako si našiel peňaženku - pamätáš?" "Hej" vravím. "Vraj je jasné, že si ju vrátil, keď máš otca architekta, lebo nepoznáš núdzu..." Hrdlo mi zovrelo. Tak tá čokoláda bola predsa horká! Mala však príchuť zvratkov. Nie, tá pehavá pani s týmto nič nemá. Tá bola v poriadku. Bolo to v inom. Bolo to v dobe kvitnúcich podliakov - v dobe socialistickej normalizácie. Keď sa po cestách demonštratívne presúvali ruské vojenské konvoje. Keď sa kariéra robila udavačstvom a donášaním. Keď architekt zarábal 2500 korún a robotník 3000. Nezamestnanosť neexistovala, ani nik nemal hmotnú núdzu.

Odvtedy prešlo vyše tridsať rokov. Kde sú tí ľudia? Podliaci už nekvitnú?

Časť odpovede podávam tu.