Straty a nálezy I.

Bol upršaný tmavý večer, vracal som sa z hodiny nemčiny. Domov to bolo už len pár desiatok metrov, keď som na mokrom chodníku lesknúcom sa v zelenkavom svetle neónových lámp zbadal ležať nejakú vec. Keď som tam dokráčal, pochopil som výnimočnosť nálezu - peňaženka! Zodvihol som ju a vošiel do bytu. Utrel som ju a so vzrušením zvedavo otvoril. Bol v nej preukaz z knižnice, lístočky s telefónnymi číslami, bloček z nákupu a 350 korún. Uvažoval som, kto je asi tá nešťastníčka - študentka? Suma nebola veľmi vysoká. Moje vzrušenie sa zvýšilo, keď som šiel k telefónu a vytočil známe krátke číslo verejnej bezpečnosti (v socialistickom Československu americko-imperialistický názov polícia neprichádzal do úvahy). Po polhodine zazvonil domový zvonček. Prišli. Vzal som peňaženku a zišiel dole. Stále pršalo. Príslušníci boli dvaja, tradične. Vzali ma do auta, posvietili baterkou do tváre a začali s výsluchom. Výsluch trval dlhšie ako som si predstavoval. Ten súdruh, čo vedel písať (to sa tak hovorilo, preto boli predsa dvaja), sa na zapisovanie pekelne sústredil, občas sa mu medzi perami objavil konček jazyka. Medzi vecnými otázkami ma bodli otázky, ktoré spochybnili, že suma 350 korún je úplná. Uf, konečne, prepustili ma, veď meno a adresu mali, pre prípad, že v peňaženke bolo v skutočnosti viac peňazí. Tupci, ja som o tom, že peňaženku vrátim, nepochyboval od prvej sekundy. Vzrušenie ustupovalo a ostal dobrý pocit. Predstavoval som si veľkú slečnu študentku, ako sa jej rozžiaria oči a rozkvitne úsmev na tvári. Ako obyčajne, bolo to inak.

Po niekoľkých dňoch, keď som na udalosť zabudol a dni zas plynuli bežným taktom, prišla nečakane do školy cez prestávku akási pani. Zohla sa ku mne, poďakovala a vtisla mi do rúk čokoládu. Netrvalo to ani minútu a bola zas preč. Mala pehavú tvár a nervózne prudké pohyby. Čokoláda bola mliečna s orieškami, lepšia by bola horká. Aj pani mohla byť radšej študentka. Taká, akú som si predstavoval, keď som držal v ruke nájdenú peňaženku. Lebo trinásťročným chlapcom sa veľké, šťastne sa smejúce študentky strašne páčia. Pani odišla a v ruke mi ostala čokoláda. Zahanbil som sa sám pred sebou - aký som nevďačný! Čokoláda ostala niekoľko dní nerozbalená. Zjedla sa však. Aj keď bola mliečna.

Čas plynul (tak strašne pomaly v tých rokoch !) a na epizódu som už zabudol. Raz večer mi mama povedala: "Počula som názor na to, ako si našiel peňaženku - pamätáš?" "Hej" vravím. "Vraj je jasné, že si ju vrátil, keď máš otca architekta, lebo nepoznáš núdzu..." Hrdlo mi zovrelo. Tak tá čokoláda bola predsa horká! Mala však príchuť zvratkov. Nie, tá pehavá pani s týmto nič nemá. Tá bola v poriadku. Bolo to v inom. Bolo to v dobe kvitnúcich podliakov - v dobe socialistickej normalizácie. Keď sa po cestách demonštratívne presúvali ruské vojenské konvoje. Keď sa kariéra robila udavačstvom a donášaním. Keď architekt zarábal 2500 korún a robotník 3000. Nezamestnanosť neexistovala, ani nik nemal hmotnú núdzu.

Odvtedy prešlo vyše tridsať rokov. Kde sú tí ľudia? Podliaci už nekvitnú?

Časť odpovede podávam tu.